Môj príbeh
Ilúzia spokojného života
Kedysi som nechápal, ako funguje život. Myslel som si, že všetko, čo chcem, príde prirodzene samo bez toho, aby som sa extra snažil. Jednoducho stačí sa občas premôcť, niečo málo spraviť a ostatné sa dostaví samo. Nemal som smer, ktorým by som šiel a ani žiadny návod, ako sa posúvať ďalej. Niekde v hĺbke duše som cítil, že mi niečo chýba, ale keďže som mal všetko, radšej som nerobil nič. Žil som v akejsi bubline, cez ktorú som nevnímal náznaky toho, že všetko okolo mňa sa začalo meniť. A keďže som nič neurobil, prakticky som dopomohol k tomu, aby som stratil všetko. Behom jedného mesiaca som sa rozišiel s priateľkou, stratil som prácu a ostal som trčať vo Viedni v jednoizbovom bytíku s jedným nájmom zaplateným dopredu a piatimi eurami vo vrecku. Moja bublina pohodlného života praskla a prebudil som sa do drsnej reality.
Pád na úplné dno
Keď sa celý môj život zrútil, myslel som si, že som nadobro skončil. Nemohol som sa vrátiť domov, pretože moji rodičia sami ledva prežívali a tak som bol nútený hniť vo Viedni. Celé dva mesiace som skuvíňal a plakával a jediné, na čo som sa zmohol, bolo pýtať sa, čím som si toto všetko zaslúžil.
Vždy som sa snažil byť s každým zadobre, všetkým som pomáhal, tak prečo som ostal úplne sám? Nemal som komu zavolať, s kým sa porozprávať, jednoducho žiadnych priateľov, ktorí by mi pomohli. Začal som fajčiť len kvôli tomu, aby som sa dostal preč z bytu. Naschvál som sadal na studené kamenné schody, aby som prechladol a cítil aspoň niečo, pretože vnútorne som bol úplne prázdny.