Stále som skuvíňal a hľadal vinu všade inde, len nie v sebe. Väčšina chlapov si musí prejsť týmto obdobím ťažkých prehier, aby si našli svoju cestu ku sebavylepšeniu. Pretože plakať do vankúša nikdy nepomáha. To musí pochopiť každý sám a zažiť na svojej vlastnej koži. Stále som cítil, že sa len neviem pohnúť správnym smerom. Keď máte zlé ideály a náhľady na svet, tak je pre vás samozrejme veľký problém vidieť, že chyba nie je vo svete okolo vás, ale vo vás samých. S takýmto postojom nikdy nenájdete v sebe dostatočnú silu sa zmeniť a osvojiť si nové myšlienkové pochody, ktoré vám pomôžu posunúť sa dopredu. Tí, ktorí si myslíte, že svet je na vás zlý, tak ani ďalej nečítajte, pretože budem písať o tom, ako sa pohnúť z miesta a to si vyžaduje námahu a ochotu si na sebe zamakať. Kým si to neuvedomíte, nasledovné scenáre sa vám budú opakovať so železnou pravidelnosťou.
Povedzte mi, či sa vám niektorá z týchto situácií bude zdať známa:
Rande pohroma č. 1
V prvej situácii sa mi stalo to, že som šiel na rande, a všetko vyzeralo, že do seba zapadá. Ona sa mi páčila, ja som sa páčil jej. Väčšinou nebol problém dostať bozk na rozlúčku hneď, ako som sa zbavil motýľov v bruchu. Potom som jej na druhý deň zavolal (to predsa ženy chcú), ale vôbec som sa jej nedovolal priamo, iba do odkazovky. Nechal som jej samozrejme správu, ako sa mi páčil náš čas strávený spolu a že ju chcem znova vidieť.
A ona sa neozvala… počkal som si deň alebo dva a znova to vyskúšal. Tentoraz sa mi podarilo dovolať a slečna mi zdvihla. Konverzácia prebehla asi takto:
Ja: „Ahoj…“
Ona: „Ahoj.“ (Žiadne nadšenie v jej hlase a cítil som, ako mi zovrelo žalúdok.)
Ja: „Chcel som sa ti len ozvať a spýtať sa, ako sa máš…“
Ona: „V pohode. Mám sa dobre. Pozri, nemôžem teraz rozprávať – som vonku.“
Ja: „Tak sa ti ozvem neskôr?“
Ona: „Jasne. Tak pa…“
– KLIK –
No a potom som dostal email o tom, ako chce radšej ostať „len kamarátkou“.
SHIIIIIIIIIIIIIIIIIIIT!
Alebo táto situácia…
Rande pohroma č. 2
Išiel som na rande s dievčaťom a všetko išlo ako po masle. Mali sme aj druhé rande, aj tretie a fakt som mal pocit, že všetko sa vyvíja tak, ako má. Ťažké bozkávačky vo vchode, za panelákom… Krása. Potom som sa rozhodol, že je na čase urobiť TEN krok.
Pozval som ju na intrák na večeru. Sviečky. Hudba. Víno. Skvelé špagety Morca Della (bol som študent!). Všetko bolo pripravené. Ešte aj kondóm pod vankúšom pre prípad „núdze“. Prišla tak, ako sme sa dohodli. Prepašoval som ju cez vrátnicu s historkou, že je z vedľajšieho intráku (cítil som sa ako borec, že som to zmákol). Ale cítil som aj nejakú zvláštnu atmosféru. Keď vošla dnu, dala mi pusu len na líce. Oproti poslednému rande značne ochladla.
Ignoroval som to a veselo sa pustil do večere. Po tom, čo sme sa najedli a vypili víno, zvalili sme sa na posteľ – len tak si oddýchnuť a pokecať. Pokúšal som sa ju zahriať na „prevádzkovú teplotu“ bozkávaním, ale nejako sa jej to už nepáčilo. Možno chcela aj poznamenať, že má práve svoje dni. No skôr, ako som sa spamätal, zahlásila, že ráno musí skoro vstávať na prednášku a už sa aj pobrala a zmizla v dverách.
Viem, že ani vy si nechcete priznať, že sa niečo podobné stáva aj vám a stále sa čudujete, kde sa stala chyba.
Čo do prdele som pokazil?
Vtedy som ešte vôbec nemal potuchy, kde sa stala chyba a samozrejme som sa totálne čudoval… prečo sa ženy so mnou takto rozchádzajú? (Prečo ma takto poslala do prdele?) Bola to frustrácia najvyššieho druhu. A to sa ešte vyjadrujem slušne.
Prebehneme si dôvody, ale predtým ešte musíte chápať toto: Randenie so ženami je ako jazda na aute. Dá to trocha práce, aby sa naštartovalo a rozbehlo, ale akonáhle je už rozbehnuté na správnej rýchlosti, stačí ho nechať ísť iba za pomoci jeho vlastnej sily. Zapneme tempomat a užívame si jazdu.
Problém s randením je, že ženy nemajú tempomat. Druhá vec je, že keď nebudete držať nohu na plyne, tak hneď pri prvom kopci zastavíte coby dup. Predstavte si všetku zábavu a vzrušenie pri randení ako benzín. To je všetko, čo žena potrebuje, aby cítila pri vás iskru. Ešte sa k tomuto vrátim.